VIKTOR MIKUS

You Only Die Once

Ateliér herních médií

Ve svém diplomovém projektu ses zaměřil na téma umírání ve hře. Je fascinující, že smrt, kterou v životě vnímáme tak fatálně a jejím tajemstvím a nezvratností jsme nuceni se celoživotně zabývat, můžeme v počítačových hrách zažívat i rozdávat prakticky donekonečna. Co jsi během svého výzkumu zjistil o našem vztahu ke smrti v počítačových hrách?
Najviac ma zaujal koncept duálneho vedomia, ktorý opisuje Renata Ntelia: pri hraní sa ako hráč s avatarom stotožníš, no po jeho smrti sa toto prepojené vedomie rozdelí – ty si koniec pamätáš, avatar sa však do hry vracia čistý, akoby sa nič nestalo. Smrť v hre tak nie je smrťou, ale tréningom.

Pro svou hru jsi vytvořil experimentální ovladač-oblek. Jak funguje? S jakými herními mechanikami jsi pracoval? A jak ve tvé hře funguje multiplayer?
Oblek nie je iba ovládačom, ale aj mostom medzi virtuálnym a fyzickým svetom, čo predstavuje jeden z nosných motívov mojej práce. Hráč si oblieka horolezeckú bundu, ktorá priamo odkazuje na herné prostredie, teda vysokohorský terén. V bunde je ukrytý senzor snímajúci hráčovo dýchanie. To korešponduje s dýchaním avatara, ktorý disponuje len obmedzeným množstvom kyslíka. Čím rýchlejšie teda hráč dýcha, tým skôr jeho avatar umiera. Krivku svojho dychu zároveň vidí v používateľskom rozhraní, pričom počas testovania hráči svoje dýchanie podvedome spomaľovali. Hra tak určitým spôsobom presahuje vlastné hranice a spätne ovplyvňuje fyziológiu hráča stojaceho mimo herného systému.
Multiplayer funguje asynchrónne. Hráči nehrajú simultánne, ale postupne po sebe. Po smrti prvého hráča nastupuje ďalší, ktorý kráča v jeho stopách, až kým tiež neumrie, a tak ďalej.

Jaký formát distribuce nebo prezentace je podle tebe nejlepší pro podobné experimentální hry? Myslíš, že výstava je pro ně příhodný formát, nebo si umíš představit, že by si člověk mohl pořídit tvou hru i domů?
Vzhľadom na to, že hra je viazaná na fyzický ovládač, online prezentácia neprichádza do úvahy. Zároveň si vyžaduje viacerých hráčov, ktorí prichádzajú po sebe, aj keď nie nevyhnutne naraz. Domov by si ju človek zobral len ťažko, keďže jeho smrť by nemala komu zanechať odkaz (smiech). Jednoznačne teda patrí do galerijného kontextu.