Petra Hrúziková

Slastne sa vyvaľovať v prachu?

Prach je ako planktón vo vzduchu. Je fascinujúce, čo všetko ho tvorí. Neradi ho utierame, radi doň píšeme. Obvykle ľudí irituje. Treba ho neustále dookola upratovať a často nám zasahuje do zdravotného stavu. Kašleme a kýchame z neho. Prach je vo svojej podstate súčasťou všetkých umeleckých diel. Depozity zbierkotvorných inštitúcií s nimi bojujú doslova každý deň. Keď sa zvíri a dopadne naň slnko, trbliece sa. Prach obsahuje aj mikrometeority z vesmíru – hviezdny prach. Najmenej pozemského prachu je v Antarktíde, ale od roku 1972 je tam činná sopka Mount Erebus, ktorá produkuje okolo 80 g zlatého prachu denne. Špina ako taká vo svojej podstate neexistuje, resp. môže ňou byť čokoľvek, čo sa nedá vyčistiť. Z tejto perspektívy je špinavosť iba stavom mysle a našou predstavou.

Keď sa zamyslíme nad prípravkami, ktoré sa používajú na odstránenie prachu, ako prvá nám napadne asi prachovka. Prach je aj súčasťou niekoľko rokov vznikajúceho diela Marcela Duchampa Nevesta vyzliekaná svojimi mládencami, dokonca (Veľké sklo) (1915–1923). Do „dejín prachu“ sa zapísal aj slovenský konceptuálny umelec Július Koller, ktorý použil handru aka prachovku ako podklad pre svoje dielo s názvom Toto je obyčajná handra, ktorá sa mení na umenie (1978). Maja Štefančíková v performance Priestorové skice (2018) vytvára živý vysávač z troch performeriek, ktoré zametajú priestor galérie svojimi vlasmi, Anetta Mona Chisa objavuje vo zväčšeninách prachu mikrosvety. Petra Hrúziková sa rozhodla vypreparovať vysávač, ktorý sa stáva objektom nasávajúcim tento drahocenný a neobľúbený materiál. Jeho jednotlivé časti rozkladá podľa anatómie ľudského tela. Prepojenie vysávača s ľudskou kostrou odkazuje na medzidruhovú estetiku, kyborgov, chiméry a iné hybridné tvory. Inštalácia je koncipovaná na princípe deštrukturalizovaného, spoločného a nekonečne premenlivého tela.

Dielo Neviditeľné vrstvy usadeného prachu (2024) Petry Hrúzikovej objavuje skrytý potenciál prachu ako umeleckého materiálu a okrem jeho materiality sa dotýka aj témy domácich prác, feminizmu, rodovej politiky, hybridnej mikroidentity a kolektívneho tela, ktoré je budované aj „neviditeľným“ prachom. Celé dielo odkazuje na koncept invalidity a polochronicity normatívneho sveta, mýtus čistoty, well-beingu a self-caru, s ktorým súvisí aj boom čistiacich prostriedkov a kozmetického priemyslu. Tieto prostriedky autorka pomenúva ako ľudské protézy súvisiace s našou imunitou, ktoré nás kyborgizujú podobne ako nenápadné vitamíny a výživové doplnky. Zdieľaním svojho tela s inými mimotelovými prvkami naše „ja“ však deteritorializujeme a z hľadiska sochárskej terminológie sa stávame asamblážou. Vzniká z nás symbiotický organizmus – probiotické postmoderné telo, ktoré vníma mikroorganizmy ako našu vlastnú súčasť (viz Tereza Stöckelová v texte Život podle ZOE, 2021).

Autorka pracuje s myšlienkou pluralitnej identity, ktorej súčasťou je všadeprítomný a neustále sa preskupujúci prach, nachádzajúci sa aj vo vypratom oblečení, ktorý čistil prach na pranie. Dielo reaguje na procesuálnosť a premenlivosť súvisiacu so spájaním sa a delením kolektívneho tela a kolektívneho prachu na nás aj v nás. Otvára otázky hygieny a kolektívnej imunity, keďže nadmerné používanie dezinfekčných prostriedkov môže spôsobiť stratu prirodzenej osobnej a aj kolektívnej imunity. Nájsť balans je dôležitý message. Vznik diela podnietila spomienka na anonymnú susedku, žijúcu v bytovke naproti jej niekdajšiemu bytu, ktorá raz týždenne – vždy za tmy – žehlila monumentálne kopy oblečenia. Akoby žehlila pre celý svet donekonečna.

Autorka: Zuzana Janečková