EVA VAŇOVÁ

Estetika prítomnosti

Ateliér environmentu

Klíčovým termínem tvé tvorby je participativní praxe. Můžeš přiblížit svoji dosavadní zkušenost s participací a říct nám, s jakými komunitami obvykle pracuješ?
Participatívnej praxi sa aktívne venujem približne šesť rokov a počas tohto obdobia som spolupracovala s rôznorodými skupinami – dospelými aj detmi. Najprirodzenejší je pre mňa práca s deťmi, pretože v detstve sa výrazne formuje naše neskoršie prežívanie, vzťahy aj spôsob, akým pristupujeme k sebe, druhým či prostrediu. Doteraz som pracovala s deťmi z detských domovov, s deťmi s autizmom či sluchovým znevýhodnením, ale aj s rómskými a ukrajinskými detmi v komunitných a sociálnych centrách alebo špeciálnych školách. Skúsenosť mám aj s participatívnou prácou s dospelými v prostredí košickej väznice.

Tvá diplomová práce má podobu instalace s vyšívanými obrazy a vyřezávanými dřevěnými kostkami. Jaký mají vztah k participativní části tvé práce?
Toto dielo je vlastne reflexiou mojej praxe v participatívnom umení, najmä práce s deťmi zo sociálne znevýhodneného prostredia. Dlhodobo riešim, ako preniesť participatívny proces do galérie bez toho, aby zostal len dokumentáciou. Preto sa v tejto práci viac sústreďujem na princípy, ktoré som si počas participácie osvojila, a na ich vplyv na moje vlastné autorstvo a vizuálny jazyk. 
Tieto princípy som stelesnila do podoby štyroch fiktívnych bytostí. Každá z nich reprezentuje inú rovinu participatívneho procesu – telesnosť, preklad významu, kolektívnu vzťahovosť a etické uvedomovanie si hraníc. Bytosti som materializovala v podobe štyroch typov drevených kociek, pričom každý patrí jednej bytosti.
Vyšívané obrazy predstavujú individuálnejšie spracovanie skúseností z participácie. V obrazoch pracujem najmä s plsťou, kresbou a niťou, ktoré vnímam
ako vrstvy telesnej pamäti, spontánneho emocionálneho záznamu, ale
aj ako štruktúry či hranice organizujúce a zároveň obmedzujúce priestor
a ľudskú skúsenosť.
Celá inštalácia skúma, ako sa skúsenosť, vzťahy a emócie môžu stať obrazom,
objektom alebo priestorom otvoreným ďalšej interpretácii a interakcii.

Kdo je ideální publikum tvé práce? Myslíš, že je možné tvé metody nabídnout k využití např. pedagogům a pedagožkám?
Myslím, že moja práca nemá jedno konkrétne ideálne publikum, práve naopak. Pre niekoho môže byť predovšetkým vizuálnou skúsenosťou. Sociálny pracovník v nej môže rozpoznať spôsob práce s bezpečným priestorom a komunikáciou, pedagóg dialogické a citlivejšie formy vzdelávania a umelec možnosti práce s participáciou. Dieťa môže do diela vstupovať cez hru, dotyk a manipuláciu s kockami. Dôležité pre mňa však je, že tieto metódy nevnímam ako oddelené od umenia. Hoci sa dotýkajú pedagogiky či sociálnej práce, stále zostávajú súčasťou mojej umeleckej praxe a autorského spôsobu uvažovania.