Denisa Ponomarevová

Diplomová práca Denisy Ponomarevovej s názvom Dramatikon (2024) predstavuje výstavu pozostávajúcu z textilných objektov a foriem, veľkoformátových perokresieb na papieri a z videa. Dielo nadväzuje na Denisinu inštaláciu Demotikons, ktorú v roku 2022 vytvorila v spolupráci so sestrou Danielou. Eklektická site-specific inštalácia pôsobila ako návrat na utopické miesto po smršti, kataklizme. Boli v nej „spletené“ diela autoriek, objekty z každodenného života, textilné elementy a všadeprítomné znepokojivé „tváre“ emotikonov, ktoré sú hlavnými hrdin(k)ami Denisiných diel. Popretkávané vlákna v priestore pripomínali siete – pavúčie i digitálne – spájajúce ruiny digitálnych i skutočných svetov a ich emocionalít. Inštalácia pôsobila zároveň roztomilo i znepokojivo, vyvolávala pocit pretlaku, úzkosti a zahltenia a odkazovala na toxicitu a neuchopiteľnosť virtuálnych (po)citov. Mnohé z Denisiných diel je nutné vnímať ako súčasť väčšieho celku. Pristupuje k nim intuitívne a spontánne, čo často vyúsťuje do site-specific projektov – veľká časť jej inštalácií vzniká a naberá svoju formu v procese inštalácie samotnej výstavy. „Je to nějaký druh improvizace, práce s jistou nevidomou částí ve mně. Často se toho, co se v tomhle procesu vyjeví, leknu. Zavřu to, pak to zase otevřu a zviditelním.“

Denisa v Dramatikone naďalej pokračuje v práci s istou surovosťou s odkazy na punkovú a DIY estetiku. Dielo zároveň predstavuje jedno z jej doposiaľ najintímnejších vyjadrení a v porovnaní s predošlými prácami sa zdá, že oplýva novou formou zraniteľnosti – osobnejšou a možno prístupnejšou. Každé dielo odkazuje na to druhé a vzájomne sa dopovedajú. Séria detailných perokresieb v tlmených odtieňoch fialovej, ružovej a červenej farby pokračuje v sledovaní a skúmaní Denisinej fascinácie jazykom virtuálnej komunikácie. Na jednej strane môžu pôsobiť roztomilo a hravo, na druhej z nich vyžaruje úzkosť, depresia a depersonalizácia – pocity, ktoré sú do nás z virtuálneho priestoru sociálnych sietí ľahko zasievané. Podobné pocity spracúvajú textilné fragmenty, ktoré pôsobia ako pozostatky telesných schránok a môžu pripomenúť diela francúzskej umelkyne Louise Bourgeois. V inštalácii sa objavujú i niektoré staršie diela (napr. dielo Obal 1, 2020), ktoré Denisa dekonštruuje a pretvára do novej podoby a kontextu. „Objevuji jejich nový potenciál, něco dosavad skrytého, co je třeba doříct.“ Ústredným bodom diela Dramatikon je textilná forma pripomínajúca típí alebo malú svätyňu, vytvorená zošívaním rozličných ručne spracúvaných a vyšívaných kusov textílií. Objekt slúži ako vonkajšia schránka pre dielo, ktoré je ukryté vnútri. Odkazuje na vstup z vonkajšieho sveta do toho vnútorného, na moment osobnej introspektívy. Po vstupe do textilnej formy je diváctvo konfrontované minimalistickou inštaláciou skladajúcou sa z ručne vyrobenej kruhovej deky (vytvorenej Denisinou matkou), na ktorej je položený smartfón v loope prehrávajúci video s názvom Deflower (2023). Vizuálne jednoduché a poetické video znázorňuje autoportrét umelkyne, v ktorom drží vo svojej pravej ruke ružu, pritláča si ju na svoj pupok a hladí ňou jeho okolie za opakujúceho sa agresívneho zvuku notifikácií prichádzajúcich správ na smartfóne.

„‚Deflower‘ se dá volně přeložit jako zbavit květů, zbavit panenství nebo připravit o krásu. Poupě růže pro mě ztělesňuje nevinnost, znovuzrození, ale také pomíjivost věcí a stavů.“

Autor: Jan Durina